Dnes 29. apríla 2016 som si chcel s pokorou pripomenúť temnú históriu slovenských dejín, ktorá sa udiala pred 20 rokmi na karloveskej Riviére, kde stojí šesťmetrový kríž s vyrytým dátumom 29. apríl 1996. Chcel som si dnes o 17:00 hod pripomenúť a nepremlčať vraždu Róberta Remiáša, a potom v tichosti odísť za rodinou domov. No udalosti v tento deň nabrali iný spád ako som čakal. Krátko po tretej mi prišiel telefonát z rodinného podniku, ktorý zanechal vo mne ešte väčšiu ranu ako tá, ktorá je už 20 rokov nevyšetrená.
Telefonát jednej vystrašenej ženy, mojej ženy, ktorá mi s plačom oznámila, že rodinnú kaviareň navštívila „hliadka“ bezkrkých pseudofanúšikov a v priamom prenose sa v nej rozohrala bitka dvoch táborov, ktoré narazili na seba náhodne alebo bolo to všetko naplánované a bol to ich úmysel? To čo sme už vyše 10 rokov v Trnave nemali, sa opäť vrátilo. Teraz sa k vám neprihováram ako v predchádzajúcich mojich blogoch ako poslanec NR SR, ale ako obyčajný človek – občan, ktorý ostal zhrozený, nahnevaný a hlavne bezmocný.
Pýtam sa preto, ako je možné, že takéto niečo sa deje a bude diať pokiaľ sa niekomu niečo nestane? Ako je možné, že ľudia, ktorí vidia, že ich obsluhuje tehotná čašníčka hádžu do kaviarne dlažobné kocky? Ako je možné, že toto opäť máme tu? To, že niekto strieľa len slepými nábojmi, neznamená, že jemu podobní budú tiež, však ostré sú lepšie, údernejšie a hlavne zanechávajú reálny strach v spoločnosti, nie len taký naoko pre médiá.
Extrémizmus, ktorý bol len viditeľný cez naše médiá a sociálne siete prišiel aj do Trnavy a reálne sa prejavil. To, že sa ženy, vrátane jednej tehotnej a pracovníci kaviarne, ocitli uprostred paľby dlažobných kociek medzi dvoma tábormi zradikalizovaných chlapov, nie je v poriadku. Slušnosť v tomto prípade doslovne absentovala a 60 neslušných ľudí sa vybúrilo na kaviarni, ktorá patrila medzi tie najkľudnejšie a najtichšie v Trnave.
A v tomto momente prichádza moje zásadné stanovisko, ktoré znie jasne. Budem aj naďalej robiť všetko preto, či už prostredníctvom návrhov zákonov alebo mojej vlastnej iniciatívy, aby sa takéto udalosti nestávali bežne. Aby tieto zárodky extrémizmu, radikalizácie boli eliminované už v samotnom začiatku a zárodku. Nemôže sa stať, že naša spoločnosť nebude hovoriť a nevytvárať verejný priestor, kde sa o týchto problémoch, ktoré zasiahli naše rodiny, nehovorí. Treba vytvoriť jasnú líniu toho, čo je miera prijateľnosti pre spoločnosť a pre štát a čo nie je. Treba si jasne stanoviť, čo sú bariéry, ktoré sú prípustné a čo už je za čiarou a mierou únosnosti. A aj preto www.stopfasizmu.sk